Ak pes s podielom vlčej krvi zložil raz nejakému človeku prísahu vernosti, bude
naveky psom tohto jedného jediného človeka. Cudzí si od neho nevymôže ani len zavrtenie
huňatým chvostom. Človek, ktorý spoznal túto výlučnú vernosť psa s podielom vlčej krvi, ten
už nikdy nebude šťastný s iným psom. Oproti tejto krásnej vlastnosti však stoja značné
nevýhody a tieto nevýhody sú dokonca bezprostredným dôsledkom vernosti jednému pánovi.
Ak takéhoto psa musí človek opustiť, zviera je úplne vyvedené z rovnováhy, vo svojom žiali
morálne rapídne upadá na úroveň túlavého psa bez pána a dopúšťa sa jedného prečinu za
druhým. Pes s vlčou krvou je alebo úplne a navždy oddaný jednému pánovi, alebo nikomu,
ak skutočného pána nenájde alebo oňho príde (Konrad LORENZ,1949).
Československý vlčiak predstavuje akýsi medzičlánok medzi divokým vlkom
a domestikovaným psom. Je to zviera, ktoré nie len vonkajšími znakmi, ale hlavne
svojim vysoko vyvinutým sociálnym správaním pripomína vlka. Na to, aby sme mohli
pochopiť tieto súvislosti však musíme poznať zložitý spoločenský život tejto psovitej šelmy.
Je všeobecne známe, že mnohé prejavy správania a formy komunikácie dnešných psov
sa zhodujú s prejavmi ich predka vlka. Skúmanie týchto inteligentných zvierat si však
vyžaduje dobrý pozorovací talent, citlivý prístup a množstvo pochopenia.
Československý vlčiak doslova prekypuje vlčími vlastnosťami a jeho správanie
ovplyvňujú prírodné vlčie zákony, ktoré u väčšiny čistokrvných psov už nehrajú dôležitú
úlohu. Povahové črty tak typické pre československého vlčiaka boli u väčšiny psích plemien
v priebehu evolúcie potlačené alebo úplne vymizli, pretože stratili svoj význam. Príslušníci
poddruhu Canis lupus familiaris však mnohokrát nestratili len vlastnosti, ktorými už
v podstate pod ochrannými krídlami človeka nemuseli disponovať, ale vo viacerých
prípadoch došlo k otupeniu alebo vymiznutiu niektorých foriem správania nevyhnutných pre
zabezpečenie plnohodnotného života nášho priateľa psa. Utváranie rozmanitých psích
plemien a cielená šľachtiteľská činnosť človeka so sebou totiž nepriniesli len samé pozitíva,
práve naopak. V dnešných časoch musia všetci kynológovia a priatelia psov zápasiť
s množstvom zdravotných a etologických problémov v chove psov, ktoré so sebou priniesla
často neuvážená šľachtiteľská činnosť.
Náš československý vlčiak je čistokrvné psie plemeno, ucelené, štandardizované,
uznané Medzinárodnou kynologickou federáciou. Snáď najlepšie ho charakterizoval
spoluzakladateľ plemena Ing. Karel Hartl, ktorý o ňom napísal: „Československý vlčiak spolu
s pevným zdravím, vitalitou, prírodnými inštinktmi, nezávislosťou, odolnosťou a jemnou
krásou dieťaťa prírody prináša svetu i významné posolstvo: neskrýva svoj prírodný pôvod.
Chovatelia všetkých možných psích plemien sa po generácie snažia odlíšiť a vzdialiť svoje
zvieratá od ich prírodných predkov. Z vyváženej harmónie vlastností vyberajú malú časť,
ktorú zdôrazňujú do extrému, z mutácií a dedičných defektov vytvárajú ideály krásy (niekedy
až na hranici životaschopnosti zvierat). Práve československí chovatelia našli odvahu postaviť
sa proti prúdu. Vzorom pre československého vlčiaka je a zostane prapredok všetkých psov –
vlk – v celej svojej kráse a sile, ale i prispôsobivosti a premenlivosti. Preto aj štandard
požaduje jednotnosť v type a sfarbení, ale súčasne dáva priestor pre primeranú variabilitu
a tým umožňuje rozvoj chovu do šírky a zachovanie dedičného zdravia v populácii. Chov
československého vlčiaka nikdy a za žiadnych okolností nebude smerovať proti prírodným
zákonitostiam. Československý vlčiak sa zo všetkých známych plemien najviac vzďaľuje
tomu, čo býva nazvané násilným chovom.
Citované z úvodu práce Ing. Petronely Komorovej
Ľudia sa stále vzďaľujú prírode, pretínajú pôvodné väzby.
Československý vlčiak sa môže stať vašim mostom späť
k prírode, vašim putom k prirodzeným vzťahom a hodnotám.
(HARTL; JEDLIČKA, 2002).